Terajšia generácia utláča budúcu

Terajšia generácia utláča budúcu.

Poznáte tu situáciu, že vaše dieťa chce byť starostom, primátorom a chce meniť veci?.

Vieme aj prečo?

Zisťovala som.

Ak máte aj vy také dieťa, ktoré chce byť starostom, primátorom alebo chcelo byť starostom, primátorom tak nám to napíšte. Napíšte jeho motiváciu, jeho cieľ, čo ho k tomu viedlo, motivovalo alebo prečo vôbec túžilo po tej moci, ktorú môže mať alebo ktorú vidia, že má osoba na pozícii starostu, alebo sa nad tým len spoločne zamyslime:)

Ja mám až dva príbehy, ktoré sa odlišujú len v časovom horizonte.

Tieto príbehy v krátkosti napíšem, lebo pri prvom som nad tým až tak neuvažovala, ale keď sa po 15 rokoch rozdielu objaví zase ten istý detský sen, zostala som tak trošku zarazená a začala som nad tým viac uvažovať.

Porozmýšľala som hlbšie nad motiváciou dieťaťa, prečo ho vábi tá moc byť v danej pozícii a zistila som, že sa v tom skrýva láska, radosť a krása pre niečo.

Ochrana a obrana hodnotného.

Deti majú iné hodnoty a tie im dospelí časom ničia a popritom to boli voľakedy hodnoty aj týchto dospelých, len na to už časom zabudli alebo ich len utlačili v sebe.

Dospelí si myslia, že ak vyrastú, sú iní, ako boli a myslia si, že musia byť iní, musia prezentovať iný obraz, aby prežili a v skutočnosti neprežijeme, lebo sa zmenil obraz dospelých, vďaka ktorému dlhodobo neprežije nikto.

Dospelí si myslia, že vek, ich výška, ich náplň, skúsenosti, získané ohodnotenia v živote oprávňujú pozerať sa na dieťa, ako na niečo menšie, niečo čo nemôže mať vedomosť, pocit.. Nevedome znehodnotia lásku, hodnoty, dôveru..

Nevedome zabudli, čo preferovali, keď boli deti alebo sa nikdy nezaoberali hlbšie hodnotami a v strese zabudli na samých seba.

Nepoznajú samých seba, po čom túžia, čo si myslia, majú myšlienky predpísané a natlačené, hovoria to, čo chce byť počuté, nemajú vlastné myšlienky a ani vlastné názory, žijú v strachu a vlastnú skúsenosť tlačia v presvedčení na iných a hlavne na svoje deti. Tvária sa múdro, silno, aby nestratili svoju tvár, svoje ego, vytvárajú umelé pozície, len aby boli pri moci alebo stáli na rebríčku úspešnosti, robia zo seba umelé vzory, vytvárajú krátkodobé hodnoty, rečnia atď..

V motivácii ,,Radšej prijímam nesprávne, ale ostanem hrdina a vzor, držím sa výhry aj keď ňou len ničím seba a svoje okolie“, to aj tak nikto nevidí, lebo to robím aj ja len z obavy, prehry.

Pričom prehra by bolam mohla byť výhra, len je niečo zle nastavené.

Prečo som si vybrala obraz, názor detí? Lebo mám skúsenosť, že ich pohľad na určitý kontext je u nich lepší a jednoduchší.

To len my ľudia v určitom veku komplikujeme situácie a následne situácie a komplikácie, keď už sme vyčerpaní, unavení, frustrovaní sa snažíme neskôr zjednodušiť.

Na ceste hľadania jednoduchšieho dostávame jediné odporúčanie. Hľadajme v každej siituácii lásku, pozrime si hodnoty a skúsme to zjednodušiť.

Keby sme si boli úprimní, tak sa vraciame do pohľadu, aký sme dakedy mali a ten majú práve deti, stačí si to len všimnúť a počúvať ich.

Majú jednoduchšie riešenia, milujú život, prírodu, zvieratá a ľudí okolo seba, pomáhajú a z lásky reagujú, alebo sa sťažujú. Najváčšia bezpečnosť je pre nich pochopenie a dôvera, pocit, aby boli pre svet viditeľní.

Moje príbehy mali len jediný cieľ.

Pomôcť tak a tam, aby to bolo v prospech každého a hlavne obe situácie považovali za najhodnotnejšie, čoho základ sme. To je naša príroda, naša planéta, naša Zem, lebo človek je časť prírody, a keby sme ju nemali, tak by sme vymreli.

Môžeme si hovoriť, aké milé, naivné a nedôležité, ale verte mi v tejto maličkosti je základ, to my sme tí, ktorí vytvárame generácie, to my sme tí, ktorí meníme generácie a to sme my, ktorí zanechávajú svoj gén, svoju energiu.

Naše deti sú naše myšlienky, naše rozhodnutia, naše činy a budúcnosť všetkých.

A ako rastieme tak strácame hodnoty, ktoré sme dostali od prírody, ktoré boli zadarmo, a ktoré sa nám zakódovali, ktoré časom budú v nás bojovať s naším vlastným egom a s prostredím, ak si ich včas nezmeníme.

Prvý príbeh je o chlapcovi, ktorý chcel byť v detstve primátorom veľkomesta.

Pri jednej prechádzke a pri zaujímavom rozhovore malý chlapček povie: „Ja chcem byť primátorom.“

Na otázku prečo práve primátorom odpovie, lebo keby bol primátor daného mesta, on by mohol rozhodovať kam zasadia stromy.

Podľa neho celkovo treba sadiť stromy, veľa stromov.

Obrátil hlavu k jednému stromu a povedal, pozrime sa na ne, aké sú krásne, veľké, čisté, s krásnou korunou, ktoré nám dávajú život.

My ich potrebujeme a našou úlohou je chrániť ich, starať sa o ne a dať im život. Oni chránia nás a živia nás tak, ako to robia a je úlohou rodiča.

Strom treba ochraňovať, ale treba ho aj nechať dýchať.

Poviem Vám, bol to najprv šok a zároveň hrdosť, ktorú tieto myšlienky vo mne vyvolali.

Šok a obava, lebo som videla, ako suverénne s tým môže taký malý človiečik vystúpiť pred inými. Obava, ako to príjmu. Strach, či ho to nezlomí. Obava, či ho pochopia.

Šok, ako to budú brať ľudia z iného uhľa pohľadu. Namiesto vlastného vyjadrenia dieťaťa tam budú hľadať rodiča, jeho ovplyvnenie, kritiku alebo múdrosť, ktorú prenáša na malé stvorenie a chce byť len dôležité.

Štandardné postavenie iných, ktorí si toto nevedia predstaviť, že už v danom veku môže mať dieťa aj vlastný pohľad, názor, myšlienku, schopnosť vidieť veci ináč, ako mu to dospelí povedia a mať takýto hlboký cit k veciam a k samotnému životu.

A nakoniec som to tak aj prežila. Ľudia v tom, že sa dieťa vyjadrilo, že chce mať nejakú moc, status v spoločnosti, hľadali rodiča a prikyvovali umelo, že chápu o čom hovorí, len aby mu ukázali, že ho počúvajú. Popritom sami na to nevedeli reagovať.

Zabudli sa spýtať na samotnú motiváciu malého človiečika, prečo túži dosiahnuť túto pozíciu, čo by im pomohlo jednoznačne zmeniť ich pohľad.

Zistili by, že táto moc dáva ľuďom moc preukázať lásku k prírode a k im samotným, k ľuďom a k okoliu.

A aj o tomto istom bol aj druhý príbeh o 15 rokov neskôr, láska k ostatným a k okoliu.

Včera v aute domov z tenisu dieťa na zadnom sedadle suverénne povie, chce byť starostom/primátorom veľkomesta, kde žije.

Ani mi nedá priestor na otázku, prečo, ale hneď mi počas jazdy vysvetlí motiváciu.

,,Chcem byť primátorom. Chcem a myslím si, že je to dobrý nápad, ktorý každý príjme, aby bolo také, že v spolupráci so štátnym úradom pre zdravie existovala pomoc pre rodiny a ľudí, ktorá by sa opakovala v určitých časových intervaloch napr. v mesiacoch prekontroluje okolie a obydlie, v ktorom žijú na výskyt determinantov ovplyvňujúcich zdravie.

Tento inštitút v každom dome, v každej rodine, by zistil výskyt zlých baktérii, vírusov, ktoré ovplyvňujú zdravie ľudí, detí a takto by pomohol pri likvidácii nebezpečných, zdraviu škodlivých baktérií atď..

S cieľom, aby ľudia žili v bezpečí, v zdraví a v harmónii s prírodou. Vieš, lebo príroda je naša najväčšia hodnota a je prvoradá, potom sme my, ako ľudia veľmi dôležití, lebo sme jej súčasťou, vychádzame z prírody a aj vďaka nej sme zdraví. To čo dýchame, kde žijeme a čo jeme.“

 

No v rýchlosti som nemala slov.

Cítila som obrovskú silu, energiu z malého človiečika, cítila som tú veľkú lásku a tú obrovskú pomoc, riešenie, ako jednoducho by dokázal pomôcť ľudstvu a ukázať im najväčšie hodnoty.

Aj keď viem, že niečo takéto existuje, on to nevie a hľadá riešenie.

Som presvedčená, že deti, ktoré dostanú príležitosť a dôveru, vyjadria svoju čistú dušu a svoje myšlienky, ktoré budú krásne a plné pozitívnej energie.

Buďme hrdí na svoju mládež a pomôžme im v tom pokračovať, nenechajme ich ovplyvniť pocitmi strachu a nedôvery.

Počúvajme ich a hľadajme v tom jednoduchosť, krásu a riešenia, predsa najväčšie naše hodnoty sú naše deti, ktorých súčasťou sme my sami.

Tretí príbeh je len na porovnanie, kam sa to môže dostať, a prečo pohľad dospelého človeka na názor dieťaťa v dnešnej dobe je taký, aký je, čo je to, čo chce zmeniť, a prečo cíti potrebu zmeny.

Ako dospelí to môžeme vidieť skreslene. Naša skúsenosť nám prezrádza niečo iné a o tom je tretí príbeh.

Starí ľudia sa rozprávajú a sťažujú na situáciu v obci, ktorú by mohol, keby chcel, vyriešiť samotný starosta, a ktorá patrí aj do jeho kompetencie alebo kompetencie ľudí riadených starostom.

Na verejné priestranstvá sa vyhadzujú smeti obyvateľmi obce, ktoré vidia aj naše deti, budúce generácie.

Príklad jednej rodiny.

Daná rodina žije, povedzme, naoko v čistej domácnosti.

Mimo domácnosti na svojom pozemku, je to už iné, je tam viditeľný organizovaný odpad a organizovaný sanitárnym zariadením.

Opticky je všetko o.k. a aj tak danou rodinou vybudované.

Aký je to organizovaný?

Je to odpad, ktorý je systematicky pekne na seba ukladaný, nič nie je zbytočné, všetko čo mám pekne poukladám, aby nikto nevidel, že je to v podstate skládka odpadu alebo niečo, čo sa v budúcnosti nevyužije.

Na porovnanie, vyzerá to, ako keby stavali múry z neho a potom v strede priestorov múru je už iba sypaný odpad, asi s vedomím, že to už aj tak nikto nevidí.

Pokiaľ je z vonka ukladaný ako múr, nevytvára pohľad odpadu, ale systematického uskladnenia potrebného do budúcna. K tomu treba dodať, že táto rodina nemá kontajner na komunálny odpad a nemá ani schválený priestor, ktorý by zodpovedal a spĺňal základné hygienické potreby rodiny.

Skládku si vytvárajú na samotnom pozemku. Na reakciu susedov a ľudí, žijúcich v okolí tejto rodiny prišla iba arogancia a výhovorky. Napríklad, že danú skládku tam postavili predchádzajúci obyvatelia domu a na pozemku si robia čo oni chcú.

Obrázok hovorí sám o sebe, strom je v objatí odpadu.

Po danej konfrontácii sa obyvatelia obrátili na starostu, kde hľadali nápomocnú ruku. Však on je jediný, kto rozhoduje nad obcou, poriadkom, bezpečím a podporuje zdravie obyvateľov. Bol to iba sen, realita bola krutá.

Samotný starosta, ktorému bola podrobne opísaná situácia, problém, o ktorom každý vie, že existuje a skládka, ktorú každý vidí a pozná už aspoň dve generácie, sa zosunutý v kresle s vyloženými nohami v plnej arogancii vyjadril, že nevidí problém, ako to ovplyvní zdravie a životné prostredie, nehovoriac a znehodnotení časti a hodnôt, na ktorých títo ľudia celý život robili, lebo také, že potkan tu behá aj u neho a preňho to nie je nič výnimočné a nové, predsa to je normálne…

No comment. Kam sme sa to dostali?

Pozerala som na tieto dámy, ako o tom rozprávali a zrazu som nechápala kam sme sa to vôbec dostali, ktorí ľudia majú moc nad našimi rozhodnutiami, kto bráni zdraviu, kráse, istote a bezpečiu. Ľudia si zvolili aroganciu, nevedomosť, chamtivosť, hlúposť…

A naše deti chcú byť starostami, primátormi?

Čo majú tieto deti spoločné?

Chcú meniť veci k lepšiemu, chcú eliminovať negatívne dopady, preferujú lásku…

Svoju moc v postavení starostu chcú využiť na dobré veci, pre dobro všetkých a byť nápomocný v každej situácii. Niektorí sa v živote k tomu vyjadria, že je to naivita.

Ja si myslím, že ,,Nie”. Podľa mňa to nie je naivita, je to len zle postavené v systéme a zlé hodnoty sú preferované. Ľudia počas života stratili odvahu, ktorú majú deti, prijali riešenia, ktoré nikam nevedú, zabudli na krásu a lásku, ktorú v sebe mali ako deti, nevidia iné riešenia, len ktoré im nevedomo posúvajú..t.j. vedome alebo nevedome terajšia generácia utláča budúcu.

A v prípade vlastného vyjadrenia ju šikanuje zo strachu o svoju moc.

„Sila národa nie je v hmote, ale v energii.“ Maxim Gorkij

 

 

 

 

 

 

 

 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.